Jdi na obsah Jdi na menu
 


Usmievajme sa :)

Moji rodičia veľmi radi cestujú a spoznávajú rozličné krajiny a ich kultúru. Už keď som bola malá, tak ma nechali u starých rodičov a odišli spolu do sveta na pár týždňov. Keď sme s bratom dospeli začali nás brávať so sebou. Vždy keď som v inej krajine fascinujú ma ich zvyky a správanie, ktoré je mnoho krát veľmi odlišné od toho nášho. Aj napriek tomu, že cestovanie sa stalo mojou vášňou, vždy sa veľmi teším domov na ľudí a veci, na ktoré som zvyknutá. Ako sa hovorí: „Všade dobre, doma najlepšie.“ Avšak pri poslednej našej dovolenke som si uvedomila, že to nie je úplne tak.

Toto leto som mala úžasnú možnosť navštíviť južnú Afriku. Požičali sme si auto a cestovali naprieč štátmi. Bola to obyčajná poznávacia dovolenka. Nerobila som tam dobrovoľníka ani nič podobné. Pričuchli sme k Africkej kultúre a veľmi sa nám to páčilo. Už na letisku sme sa stretli s obrovským rozdielom medzi Viedňou a Kapským mestom. Na väčšine Európskych letísk sa tí, ktorí kontrolujú doklady tvária tak oficiálne, až je to miestami smiešne. Úsmev u nich nehrozí. V Afrike? Za každým pultom sedela usmievavá Afričanka alebo Afričan, ktorí nás svojím hrejivým prístupom vítali vo svojej krajine. Tatino išiel na toaletu a hneď ako vošiel, prehovoril na neho chlapík, ktorý umýval záchody: „Hello! Welcome to my office!“ (preklad: Zdravím! Vitajte v mojej kancelárii!) Doladil posledné úpravy v umývaní a ponúkol mu miesto na sedenie. Určite nedostáva viac ako naša upratovačka, ale snaží sa nájsť aj vo svojej práci niečo pozitívne.

Všade, kde sme prišli nás čakal úsmev a prijatie. Či to bol človek na vyššej pozícii alebo vyberač parkovného. Absolvovali sme aj rôzne aktivity ako napríklad „sandboarding“, čo bolo vlastne snowboardovanie na piesočných dunách. Oni si to užívali s nami, a keď mal niekto strach robili všetko preto, aby si to ten dotyčný aj tak užil. V obchode, na čerpacej stanici, v hoteli...snažili sa len o to, aby bol zákazník spokojný. Stretli sme sa s minimom ofučaných alebo nepríjemných ľudí. Samé vtípky, srandičky až má človek pocit, že nemajú žiadne starosti. Len keď ide okolo preplnených slumov na okrajoch veľkých miest ovanie ho krutá realita.

img_9244x.jpg

Nie je to však len v Afrike. Keď sme navštívili Malajziu všimli sme si, že tí ľudia sú akísi iní ako tí naši Slováci. Oni sa stále usmievali. Nie vždy vedeli rozprávať po anglicky, nie vždy rozumeli, ale neprestávali vyčarovávať ten krásny hrejivý úsmev na tvári. A to ma na tej krajine veľmi fascinovalo. Dokonca sme boli v Bruneji, čo je maličký štátik hraničiaci s Malajziou. Objednali sme si plavbu malou rybárskou loďkou. „Kapitán“ lode nám najprv ukázal dom sultána, ktorý sedí na všetkých peniazoch a ostatní obyvatelia bývajú v polorozpadnutých domoch. Avšak potom zamieril medzi skupinu houseboatov. Boli veľmi ošarpané a ledva držali na vode. Všade okolo boli odpadky, lebo tam asi úplne nefungovali smetiarske lode. Svoju malú kocápku priviazal k jednému mólu a vyzval nás, aby sme si vystúpili. Pozval nás k nemu do domu. Vo dverách nás už čakala usmiata manželka a spoza nôh jej vykúkali malé deti. Vybavenie domu bolo skromné, ale pôsobilo veľmi útulne. Usadili nás v obývačke a ponúkli nám občerstvenie. Otec rodiny nám rozprával rôzne príbehy a my sme len s úžasom naslúchali. Vôbec mu nevadilo, že mu uteká kšeft. Bol rád, že „cudzinci“ mohli navštíviť jeho dom a mohol nám aj so ženou poslúžiť. Vtedy sme si povedali, že toto by sa na Slovensku nikdy nestalo.

img_3551x.jpg

A veľa vecí mi chýba tu, u nás doma. V krajinách, ktoré nám prídu chudobnejšie a zaostalejšie to majú. Postrádam príjemný a ľudský prístup hlavne v službách. Mama povedala, že čím viac navštevuje iné krajiny, tým viac jej príde, že náš národ je taký „naštvatý“. Keď sa pozrieme okolo nás, ale aj na seba. Stále sa na niečo sťažujeme a frfleme. Prídem k doktorovi a vo dverách ma čaká sestra, ktorá ma hneď okričí ani neviem prečo. Čašníčka mi bez slova hodí na stôl tanier a ani sa pritom na mňa nepozrie. V Auparku som si minule kúpila dva čerstvé odšťavené džúsy. Naúčtovala mi sumu za to, čo som si kúpila, a navyše položku: „Úsmev zadarmo .... 0,00 eur“. Celý čas som ju pozorovala. Od momentu, čo ma bez emócií pozdravila a spýtala sa ma čo chcem, až po to, ako mi džúsy položila hotové na pult. Usmiala som sa na ňu a povedala: „Džúsy som dostala, za to Vám pekne ďakujem, ale na niečo ste predsa len zabudli.“ Zmätene sa na mňa pozrela a pohľadom kontrolovala, či mi to zakryla vekom a dala slamky. „Na účte mám nablokovaný úsmev zadarmo.“ prezradila som jej milo. Hneď sa usmiala a začala si ospravedlňovať svoju chybu: „Veď, veď...som sa usmievala, či?“ Jej kolegyňa, ktorá bola dovtedy taktiež bez emócií sa usmiala. Koľko málo stačí k príjemnému prístupu. Len trošku zdvihnúť kútiky na našich perách. Je to tak veľa? Moja kamarátka spieva v svojej pesničke: „...a za úsmev, za ten sa draho zaplatí.“ Zabudli sme sa vari usmievať? Chodím po meste a vidím samé zamračené tváre. Keby nám dali o 500 eur viac za prácu, ktorú robíme, usmievali by sme sa viac? Alebo keby politici boli čestní a nekradli zo štátnej pokladnice, usmievali by sme sa viac? Vari sa máme na našom Slovensku až tak zle, že nemáme dôvod byť aspoň trošku pozitívni?

Niektorí si možno poviete: „Zarobím 300 eur mesačne, mám na krku dve malé deti a hypotéku. Mám motiváciu sa usmievať? Alebo mám hrať pretvárku?“ Ja si myslím, že to nie je o tom. Bola som v Švajčiarsku minulý týždeň a oni zarábajú 5000 eur mesačne. Boli to najmenej príjemní ľudia, akých som kedy spoznala, čo sa týka služieb. Myslíte si, že v Afrike alebo Malajzii zarobia viac? Či peniaze sú dôvod, kvôli ktorým by sme sa usmievali, keby sme ich mali viac? Nemyslím si.

Alebo sa mračíme kvôli nezodpovednosti našej vlády? Či kvôli tomu, že veľa ľudí musí byť od nevidím do nevidím v práci? Poznám ľudí ktorí mi povedia: „Síce robím milión hodín v práci, ale to by tak nevadilo, keby sa aspoň moji kolegovia usmievali a boli k sebe príjemní.“

Nájdu sa miliardy dôvodov, prečo by sa človek nemal usmievať. Ale vari je na našom Slovensku tak málo vecí, ktoré nám ho predsa len vyčaria na tvári?

Máme neskutočne veľké zdroje vody oproti Namíbii, dokonca splachujeme pitnou vodou. Slovenské deti majú v škôlke jedlo aj 5 krát denne. V severnej Afrike tak 5 krát do mesiaca. Oproti iným štátom sme veľmi stabilní. Nemáme vojnové konflikty ani teroristov. Môžeme slobodne cestovať. To je to, o čo sa snažili naši starí rodičia a niektorí za to zaplatili životom. My ani nevieme, kedy prekročíme hranice. Máme slobodu slova, vyznania, vzdelania a mnoho ďalších práv, o ktorých v iných krajinách len snívajú. V niektorých arabských štátoch je žena vec, tu môže byť úspešná podnikateľka. Môžeme sa zamilovať a vydať sa za koho chceme. Inde manžela vyberajú rodičia. Máme štyri ročné obdobia, ktoré sú každé svojim spôsobom veľmi výnimočné. Niekde majú len obdobie sucha a obdobie dažďa. Mohla by som napísať celú knihu o tom, čo na Slovensku máme a v iných krajinách za to len bezvýsledne bojujú.

Jednu nedeľu pán farár vyšiel na kazateľnicu, rozhliadol sa po kostole a zistil, že ľudia majú kamenné tváre. Na začiatku kázne teda všetkým povedal: „Dnes vyzeráte hrozne. Ste strašne vážni. Usmejte sa, veď nedeľa má byť dňom radosti.“

Ako povedal farár. Nebuďme prehnane vážni. Usmievajme sa, lebo svet je potom oveľa krajším.

„Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom.“ List Filipským 4,4-5

Amen

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář