Božie víťazstvo nad skúškami
Keď som bola na škole na 5 mesiacov vo Francúzsku, tak som musela robiť aj skúšky, aby mi uznali štipendium a predmety v Čechách. Ako zahraniční študenti sme však mali takmer rovnaké podmienky ako Francúzi. Jedinou „výhodou“ bolo to, že sme mohli používať slovník a mali sme o trošku viac času, ale to bolo všetko. Objem učiva bol obrovský. Keď som to odvážila, bolo toho vyše 10 kg a viac ako 2000 strán. Času bolo veľmi málo a systém bol iný ako u nás. Naše skúšky sú väčšinou ústne, zato vo Francúzsku sú všetky písomné. Priznám sa, že moja úroveň jazyka nebola až taká skvelá, keď som išla do Lyonu. Počas pobytu som sa síce výrazne zlepšila, ale stále som sa nemohla rovnať rodeným Francúzom. Všetci hovorili, že najťažšia skúška je z Chorôb dobytka a mali pravdu. Keďže som o tom vedela, snažila som sa na to pripraviť už počas semestra, ale bolo to náročné. Mnohým slovám som nerozumela, a tak som si ich musela prekladať. Naučila som sa slová ako jalovica, vysokoprodukčná krava alebo dojenie. Učivo bolo ešte okrem náročnosti aj veľmi nudné, takže sa to o to ťažšie učilo. Popri tom som sa musela pripravovať aj na iné predmety, lebo sme mali nasekaných päť skúšok v rámci 2 a pol týždňa. Najhoršie na tom bolo to, že dve najťažšie skúšky – Choroby koní a Choroby dobytka sme mali ob-deň. Nevedela som už, kde mi hlava stojí a môj život sa točil len okolo učenia, jedenia, spania a krátkych prechádzok s mojou fenkou Žofkou, aby som sa nezbláznila. Myslela som si, že to obdobie už nikdy neskončí. Ako sa ale blížil termín poslednej skúšky (z Chorôb dobytka), tak som postupne začala zisťovať, že to množstvo učiva vôbec nestíham a ani nezvládam.
Modlila som sa k Bohu a ten mi pripomenul príbeh o Gideónovi a jeho malej armáde, ktorú Boh ešte zmenšil, aby sa človek nepovyšoval.
„ Vtedy Hospodin riekol Gideonovi: Primnoho ľudu je pri tebe, než aby som im vydal Midjáncov do rúk; Izrael by sa mohol vyvyšovať nado mňa a povedať: Moja moc ma zachránila.“ Kniha Sudcov 7,2
„Hospodin povedal Gideónovi: S tristo mužmi, ktorí chlípali vodu, vás zachránim a vydám ti Midjánčanov do rúk. Ostatní nech odídu každý do svojho domova.“ Kniha Sudcov 7,7
„Midjánčania, Amalékovia a východné kmene sa utáborili v doline ako kobylky a ich ťavy sa nedali spočítať, bolo ich ako piesku na morskom pobreží.“ Kniha Sudcov 7,12
Tak som si povedala, že ak je Boh taký silný, že vie s 300 člennou armádou poraziť množstvo Midjáncov, tak aj s mojimi biednymi vedomosťami mi pomôže zdolať skúšku. Povedala som to aj Tatinovi, keď som s ním volala a on ma uistil, že Boh sa určite postará a odmení moju snahu. Hospodin ma tiež vyzval, aby som mu dala sľub, ktorý musím splniť, ak mi on pomôže k úspechu.
V deň skúšky som sa cítila menšia ako tá armáda o tristo mužoch. Vedela som, že som učivo čítala len raz a z toho som si to nemala šancu všetko zapamätať. Rozdali nám testy a ja som to vložila v modlitbe do Božích rúk. Otázky boli ťažké. Niektoré som vedela, ale väčšinou som len tak látala odpovede. Boli to otvorené otázky, takže sa ani nedalo tipovať. Odchádzala som odtiaľ s tým, že som si bola istá, že som tú skúšku nedala. Zmierila som sa so stratou časti štipendia a s tou myšlienkou som prišla na Slovensko. Dokonca som profesorovi na mojej univerzite povedala, že si tú skúšku budem asi musieť robiť u neho, lebo sa to vo Francúzsku nedalo zvládnuť. Ten bol veľmi milý a hneď mi navrhoval termín.
O pár dní na to, som našla na internete výsledky zo všetkých skúšok. Neverila som vlastným očiam, keď som zistila, že som urobila všetky! Ďakovala som Bohu a nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Vyslovene som skákala od radosti. Boh sa postaral a oslávil sa. Písala som ešte aj mojim spolubojovníkom z Lyonu, či je to vôbec pravda, či som to náhodu nepochopila zle. Cítila som sa až trápne, že som Bohu neverila. A On sa aj tak postaral.
„Ústami svojimi Hospodinovi budem veľmi ďakovať, uprostred mnohých chváliť Ho.“ Žalm 109,30
(So spolubývajúcou pred našou školou v Lyone)