Zážitky s Bohom

Dávid (syn Izajov) bol dlho prenasledovaný Saulom. Ušiel z kráľovského dvora, pretože kráľ sa ho viackrát pokúšal zabiť kopijou, keď boli spolu samy. Dávid sa vždy uhol a nezomrel jeho rukou. Syn Izajov sa potuloval po rôznych mestách, býval v jaskyniach a chodil po púšťach, len aby sa vyhol svojmu prenasledovateľovi. Saul ho nenávidel , pretože bol lepší v boji ako on. Ľudia Dávida oslavovali viac než kráľa a to sa mu nepáčilo. Pýcha spôsobila, že Saul začal byť na neho vysadený , hoci predtým ho miloval a nedal by na neho dopustiť. Dokonca dal Dávidovi svoju dcéru za ženu, čiže boli rodina. Raz, keď kráľ prenasledoval svojho zaťa potreboval ísť na záchod. Na vykonanie svojej potreby si vybral zhodou okolností práve tú jaskyňu, kde sa skrýval Dávid so svojou družinou. Saulov prenasledovaný pristúpil k nemu zozadu a odrezal mu kus plášťa. Chalani, čo boli s ním, Dávida nahovárali, aby ho zabil, ale on mal rešpekt ku svojmu kráľovi a svokrovi a nechal Saula odísť z jaskyne. Vyšiel však za ním a zavolal na neho, aby sa otočil. Poklonil sa pred ním a povedal mu tieto slová:

„Hľa, vidíš na vlastné oči, že ťa Hospodin dnes vydal v jaskyni do mojej ruky. Nahovárali ma, aby som ťa zabil, ale ušetril som Ťa.“ 1. Kniha Samuelova 24,11

Saula to veľmi dojalo a rozplakal sa. Zmieril sa s Dávidom a odišiel domov. Lenže potom to kráľovi nedalo a začal svojho zaťa znovu prenasledovať. Dávid sa zase dostal do tesnej blízkosti kráľa, keď spal a opäť ho ušetril. Dal mu milosť.

Každý z nás ma okolo seba niekoho, kto ho nemá rád a robí mu zle. Môže to byť niekto z práce, školy, sused alebo dokonca náš príbuzný. Je veľmi náročné pristupovať k ľuďom, ktorí nás sužujú a znepríjemňujú nám život s láskou a milosrdenstvom. Mať v práci kolegov, ktorí vám nadávajú do idiotov a neustále vás ponižujú rozhodne nie je príjemné. Alebo vydržať v triede so spolužiakom, ktorý vás neustále šikanuje. A ešte horšie je byť doma s manželom alebo otcom, ktorý vás bije, či psychicky ponižuje. Všetky tieto situácie sú neskutočne nepríjemné a ťažké. Človeku neraz prebehne hlavou myšlienka, že by svojho nepriateľa najradšej zabil. Ale Písmo nás učí inak. Milovať, vytrvať, dobrorečiť a modliť sa za nich.

„Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“ Matúš 5,44

Mala som v škole spolužiačku, ktorá mi veľmi znepríjemňovala život. Skoro každý deň ma urazila, zhodila alebo sa mi vysmiala. Spočiatku som k nej ani ja nebola vľúdna. Vracala som jej útoky, ironicky som reagovala na jej poznámky a v konečnom dôsledku sme si navzájom robili neustále zle. Všimlo si to samozrejme aj naše okolie a raz bolo na mojej strane a raz na jej. Bolo to mnohokrát veľmi ťažké a zranenia na duši sme cítili obe. Moja kamarátka ju však pozvala na jednu predvianočnú akciu, kde moja „nepriateľka“ uverila. Myslela som si, že sa situácia výrazne zlepší, ale stal sa pravý opak. Naše problémy sme začali prenášať do zboru a ľudia nás začali napomínať. Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Na jednej strane som sa snažila žiť kresťanský život, ale v škole to tak rozhodne nevyzeralo. Moja láska k blížnemu sa okamžite stratila, hneď ako som ju uvidela. To vonkoncom nebolo správne. Tak som sa rozhodla chytiť náš vzťah za opačný koniec. Začala som sa modliť za naše spoločné životy. Keďže od seba bývame desať minút, tak sme sa mohli navštevovať. Trávili sme spolu čas a dokonca sme si začali čítať z Božieho Slova a modliť sa za seba navzájom. Niekedy to bolo super, ale inokedy zas prišla chvíľa, keď jedna z nás vybuchla a opäť sa to vrátilo do starých koľají. Vedeli sme, že sa máme navzájom milovať, ale čím sme boli spolu častejšie, tým sme si viac liezli na nervy. Stávalo sa, že ja som pre ňu niečo vyrobila, aby som sa ospravedlnila a ona sa mi vysmiala. A inokedy  to bolo zase naopak. Úžasný pokrok som však videla v tom, že sme sa obe snažili. Síce sa to veľakrát pokazilo, ale znovu sme sa udobrili a Boh nám dával milosť, že sme dokázali byť na rovnakých akciách a nepohádali sme sa. Dokonca to vyvrcholilo tým, že sme spolu spievali v jednej kapele na detskom tábore, hoci predtým neznášala môj spev. To som brala ako veľké požehnanie. V tomto príbehu bola naše nepriateľstvo obojstranné a Boh sa postaral, aby sme spolu dokázali existovať, hoci máme obe úplne sporné povahy.

Avšak dostala som sa aj do situácie, kedy som ja bola zraňovaná. V mojom živote sa vyskytla osoba, ktorá veľmi ublížila celej našej rodine a ja som bola prekážkou v uskutočnení jej plánu. To, čo mnohí nevideli, som ja pociťovala na vlastnej koži. Keď som ju upozornila na to, že jej konanie nie je správne v Božích očiach, tak sa tvárila, že ona koná podľa Jeho vôle. Vraj ja som tá, čo sa mýli. Vyvolávala nám domov na pevnú linku o polnoci, a keď sme to zdvihli neodpovedala. Pred všetkými hrala výborné divadlo. Bola milá a na každého sa usmievala, hoci páchala hrozné veci, ktoré v jej pozícii boli neprijateľné. Raz pred Vianocami mi dokonca darovala perníkový stromček a znovu mi tvrdila, že ona nič zlé neurobila. Ja som jej vtedy svojou detskou dušou na chvíľu uverila. Ale keď nám pokazila Štedrú večeru, tak som sa presvedčila o tom, že to bol len klam. Bolo to neskutočne ťažké. Ničila nám rodinu a ja som ju stretávala každú nedeľu na mieste, kde sa tvárila, že všetko je v poriadku. Písala mi sms-ky, kde ospravedlňovala svoje činy a hovorila, že je to Božia vôľa. Zakazovala sa mi stretávať s mojím najbližším členom rodiny. Vymýšľala si historky o tom, že chceme zabiť jej dcéru. Zničila nám mnoho Vianoc, večerov, dní, mesiacov i rokov a dopady sú ešte dodnes. Podľa sveta som mala plné právo ju nenávidieť. Ale vždy keď sa niečo udialo Boh mi pripomenul verš z Evanjelia podľa Matúša: „Milujte, svojich nepriateľov...“ Niekto zo zboru mi poradil: „Modli sa za ňu. Dobroreč jej , miluj ju a čiň jej dobre.“ Bolo to neskutočne náročné. Začala som modlitbou. Volala som k Bohu každý večer. Snažila som sa jej dobrorečiť, ale moje vnútro mi hovorilo, že si to nezaslúži. Nemá predsa právo, aby som ju milovala a vonkoncom, aby som jej činila dobre. Ale Boh ma učil, liečil moje rany, hoci sa znovu otvárali a škaredo hnisali. A ja som jej nakoniec odpustila. Nedá sa zabudnúť na všetko, čo nám urobila, ale do môjho života prišlo odpustenie a bolo veľmi oslobodzujúce. Už ma neťaží pestovaná nenávisť v srdci, ale vyznala som Bohu, že hoci som bola zranená, On mi podal pomocnú ruku a postavil ma späť na nohy. Boh nám dal milosť skrze Svojho Jednorodeného Syna tým, že zomrel za naše hriechy.  Dostali sme úžasné oslobodenie a milosť a tú preukazujme aj svojim nepriateľom. Aj keď si to nezaslúžia, pretože ani my si nezaslúžime to, že Ježiš vydal seba samého za nás. To či tá druhá strana prijme odpustenie je na nej, ale nám to spôsobí neskutočný pokoj v duši. Je pravda, že niekedy sme zranení, odpustíme a potom dostaneme ďalšiu kopačku do brucha. Ale učme sa Dávidovmu a hlavne Ježišovmu príkladu. Kristus aj keď ho bičovali, mučili, pľuli na neho, vysmievali sa mu a nakoniec ho ukrižovali, tak sa modlil k Bohu: „Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Oni si však delili Jeho rúcha a hádzali o ne lós.“ Lukáš 23,34. Ježiš sa za nich modlil, zatiaľ, čo oni ho potupovali a ani možno nepočuli, čo povedal.

Nečakajme, že naše odpustenie spôsobí v danom človeku zmenu. Ale skrze to, že niekomu odpustíme v nás Boh začne konať a dá nám iný pohľad na celú situáciu.

A tak nakoniec povzbudenie: „Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj! Lebo Hospodin Tvoj Boh, bude s Tebou, kamkoľvek pôjdeš.“ Kniha Józuova 1,9