Únos z pasivity a ľahostajnosti
Cez víkend sme si s priateľom pozreli slovenský film Únos. Bol nielen o zavlečení Kováčovho syna do zahraničia, ale hlavne o zverstvách, ktoré sa diali u nás na Slovensku počas 90. rokov, o manipulácií národa a v neposlednej rade o vyhasnutí života nevinného človeka. Spomenula som si pri tom na príbeh ukameňovania Štefana, ktorý si pripomíname tesne po Vianociach. Zaujali ma na ňom dva verše: „Svedkovia poodkladali si šaty k nohám mládenca menom Saul.“ a „Saul schvaľoval, že ho zavraždili.“ (Skutky apoštolov 7) Z tohto biblického úryvku vyplýva, že Saul nebol ten, ktorý hodil kameňom. On nedal Štefanovi ranu, ktorá by ho zabila. Stál tam a pozeral sa. Tak isto ako aj demagógovia niektorých krajín. Hitler, Stalin, Lenin ani Mečiar možno nezabili svojimi vlastnými rukami nikoho, ale schvaľovali vraždenie a týranie ľudí. To, že s niečím súhlasíme nás robí rovnakými vinníkmi ako tých, ktorí tú krivdu robia skutočne ostatným.
Vrátim sa k tomu filmu. Bolo v ňom až mrazivo dokonale ukázané, čo dokážu ľudia v boji o moc a peniaze. Keď im niekto bránil v ich úmysloch alebo na verejnosti povedal o tom, čo robia, tak sa neštítili použiť ani tie najhoršie praktiky, len aby z toho vyšli ako víťazi. Mám pocit, že sa to deje aj dnes. Možno nie v takej miere a nie tak okato ako vtedy. Stále tu máme „verejné tajomstvá“, pri ktorých celé Slovensko vie, kto to spravil, kedy a ako a pritom tí zločinci stále sedia v parlamente a veselo sa smejú ľuďom do kamery. Takže nielen ten, ktorý činí zlo, ale aj ten, ktorý ho schvaľuje je vinníkom.
Ďalší verš, ktorý mi hneď napadol pri pozeraní filmu sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša 23. Kapitole, kedy Ježiš visí na kríži. „A ľud stál a pozeral sa.“ Nevinný človek tam zomiera na dreve kríža. Ten za ktorým chodili zástupy, aby počúvali Jeho Slovo a nazývali ho kráľom. Cítime v tom pasivitu. Dav sa pozerá a je nečinný. Nebojuje za jeho práva, nesnaží sa o to, aby mu zachránil život. Stále je to veľmi aktuálne. Ľudia sú pasívni, a keď sa niekomu deje krivda, tak sa tvária, že sa ich to netýka. Dokonca niektorí vytiahnu svoje smartfóny a sú schopní to natočiť a neskôr zavesiť na internet. Tak ako aj v 90. rokoch boli ľudia pasívni – možno zo strachu, zaslepenosti alebo z ľahostajnosti, tak sú aj dnes. Máme ľahostajnosť k svojim blížnym, zvieratám aj životnému prostrediu.
Chcela by som Vás týmto príspevkom vyzvať k tomu, aby sme neschvaľovali, ak sa niekomu deje krivda. V našej krajine máme vybudovanú veľkú nenávisť a odpor voči Rómskej komunite. Z časti chápem negatívny postoj k tejto menšine, pretože je pravda, že nie vždy konajú korektne a v súlade so zákonom alebo so základnými morálnymi hodnotami. Ale rozhodne nesúhlasím s tým, čo hlása Kotlebova strana, že sú to paraziti, ktorých sa treba zbaviť.
Tiež by som Vám chcela povedať, aby ste neboli pasívni. Ale naopak, aby ste bojovali za tých, ktorí nevládzu alebo nemôžu bojovať. A to nielen za ľudí, ale aj za zvieratá a za našu krásnu krajinu, ktorá sa nám v posledných rokoch stráca pred očami.
Aby ste si na sklonku života mohli povedať: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval.“ 2. List Timoteovi 4,7