Zážitky s Bohom

Od septembra žijem v Anglicku, kde pracujem ako veterinárna lekárka. Je to super, ale cesta k tomu nebola taká jednoduchá. Univerzitu som skončila v Januári 2020, keď sme o koronavíruse počuli len v správach a verili, že sa k nám vírus z Číny nikdy nedostane. Naplánovala som si dva mesiace voľna pred tým ako sa vrhnem do pracovného života. Po ukončení štúdia som potrebovala čas, aby som si rozmyslela, čo chcem robiť a kde sa zamestnať. V marci minulého roku som však uviazla na lodi uprostred Atlantického oceánu a po krkolomnom návrate na Slovensko som sa ledva vyhla štátnej karanténe. Mala som dostatok času rozmýšľať nad mojou budúcnosťou, ale vzhľadom na situáciu sa všetky možnosti zdali nedostupné. V rukáve som mala jediného žolíka, kedy mi jedna veterinárka ešte vo februári sľúbila, že ma možno zoberie. Samozrejme vzhľadom na pandémiu boli všetky veci inak a ordinácia pracovala v núdzovom režime. Navrhla som jej, že nemusím byť zamestnaná, ale stačí, keď tam budem môcť chodiť aspoň ako praktikantka bez nároku na honorár.

Našťastie na to pristúpila a po Veľkej Noci, uprostred lockdownu som začala stážovať vo veterinárnej ambulancii. Chodili sme aj na výjazdy a prvý mesiac ma všade predstavovala ako praktikantku. Vzhľadom na môj mlado vyzerajúci výzor sa nás často farmári pýtali, či nie som jej dcéra alebo do ktorého ročníku chodím. Vôbec som sa necítila ako doktorka. Vedela som však, že som v obore a posúvam sa ďalej. Každý deň som sa naučila niečo nové a postupne som si budovala rešpekt. Nielen u klientov, ale aj u šéfky a kolegýň. Časom ma začali volať kolegyňa a na konci mesiaca si ma doktorka zavolala a dala mi moju prvú výplatu. Vôbec som to nečakala a hoci to nebolo veľa peňazí, tak  pre mňa to bolo akoby som vyhrala v lotérií. Ocenila moju prácu natoľko, že sa to premietlo do financií. Veľmi som si to vážila a dodalo mi to sebadôveru. Už som nepristupovala ku klientom ako študentka, ale ako doktorka a to bol veľký rozdiel.

Snažila som sa každý deň vydať zo seba maximum a to sa potom odrážalo aj na mojom ohodnotení. Každý mesiac mi výplata mierne podrástla a ja som bola šťastná. V kútiku duše som však vedela, že sa chcem venovať konskej medicíne a aj moje kolegyne to videli. Mojím cieľom sa bolo dostať do Anglicka a už od apríla som si tam podávala životopisy. Vzhľadom na katastrofálnu pandemickú situáciu na Britských ostrovoch sa to však zdalo nedostupnejšie ako Himaláje. Na začiatku bola jedna jediná ponuka práce. Samozrejme, že sa mi nik neunúval vzhľadom na zavreté hranice ani odpísať. Postupne ponuky pribúdali, ale buď ma na pohovor ani nepozvali alebo ma strašne naťahovali a nakoniec odmietli. Bolo to veľmi frustrujúce a priznám sa, že som to počas leta chcela už viackrát vzdať.

Nakoniec mi napadlo, že by som mohla ja inzerovať seba na Facebooku. Našla som zopár anglických veterinárnych skupín, kde ľudia ponúkali prácu. Uverejnila som tam svoju fotku aj s mojimi skúsenosťami. Prekvapivo to malo veľmi pozitívnu odozvu a behom pár dní mi napísali tri veterinárky, že by mali o mňa záujem. Bol august a hranice s Anglickom sa našťastie otvorili. Spravila som si harmonogram pohovorov a kúpila letenku. Najprv som zavítala do Lake District, kde som strávila štyri dni s doktorkou, ktorá vyštudovala v Košiciach aj napriek tomu, že bola Angličanka. Veľmi som sa jej páčila a rovno mi ponúkla prácu. Počas týchto dní sa  mi však ozvali ešte z jedného pracoviska, že by mali o mňa záujem. Narýchlo som zmenila svoj program a vtesnala pohovor aj s nimi, čo bolo moje najlepšie rozhodnutie, keďže to je miesto, kde som sa nakoniec aj zamestnala. Následne som absolvovala ešte dva pohovory. Na troch miestach zo štyroch mi ponúkli prácu a zrazu sa karta otočila. Už to neboli oni, ktorí si vyberali mňa, ale ja som si vyberala ich. Pred cestou do Anglicka mi dal Tatino krížik na čelo a povedal: „Vrať se jako víťez!“ A ja som sa skutočne vrátila ako zamestnaná.

Môj snúbenec ma tiež veľmi podporoval a hoci nevedel, či si v Británii nájde prácu, rozhodol sa, že pôjde so mnou. Kúpili sme si letenky koncom septembra, ale situácia na Slovensku sa začala zhoršovať. Anglicko z jedného dňa na druhý označilo našu krajinu ako nebezpečnú a povedali, že o dva dni zavrú hranice. Vedeli sme, že máme 24 hodín na to, aby sme odleteli. Na rýchlo som zohnala letenky z Poľska, ktoré bolo považované za bezpečné a pobalili sme si všetky veci. Priateľ Tomáš je mechanik a mal naskladnených ešte 6 bicyklov na opravu. Vstal o štvrtej ráno, aby ich všetky dokončil a stihol sa ešte pobaliť. Poobede sme už nasadli do auta a vyrazili na letisko. Bolo to šialené, ale vyhli sme sa vďaka rýchlemu rozhodnutiu 14-dňovej karanténe v cudzej krajine. Môj nový šéf bol veľmi obetavý a vyzdvihol nás  na letisku v Londýne ktoré bolo vzdialené tri a pol hodiny od jeho domu, kde sme prespali. Uhostil nás tak veľkoryso, že sme ani neverili že je Brit. Oni totižto pohostinnosť väčšinou nemajú v krvi. Tomáš si po týždni hľadania našiel prácu ako mechanik bicyklov, čo bolo ďalším Božím požehnaním. Má úžasného šéfa a je tam veľmi spokojný. Moje zamestnanie ma tiež veľmi naplňuje a sme obaja šťastní.

Týmto svedectvom by som Vám chcela povedať, aby ste sa nenechali odradiť obmedzeniami, ktoré prináša pandémia. Ja som si počas lockdownu našla zamestnanie na Slovensku a medzi dvoma vlnami som sa presťahovala do Veľkej Británie, kde robím prácu mojich snov. Tomáš má kamaráta, ktorý kvôli korone stratil prácu pilota v aerolínkach. Toto odvetvie je momentálne takmer mŕtve a väčšina lietadiel je uzemnených. On to však nevzdával a poslal vyše šesťdesiat životopisov do asi všetkých leteckých spoločností. Nakoniec ho zamestnali v cargu a ešte popritom robí inštruktora pre mladých pilotov. Prácu si nevie vynachváliť.

Keď cestujem autom počúvam rádio a raz tam bol veľmi zaujímavý rozhovor. Rozprávali sa o tom ako zostať pozitívne naladený počas korony. Hosť odporúčal napísať si zoznam vecí, ktoré môžem ovplyvniť a do druhého stĺpika veci, ktoré kvôli pandémii neviem ovplyvniť. Povedal, že sa máme v živote  zamerať len na tie, na ktoré máme vplyv a na to sa sústrediť, lebo ak sa budeme umárať tým, s čím nemôžeme kvôli obmedzeniam pohnúť, tak budeme veľmi nešťastní.

Ježiš sa vždy snažil nájsť spôsoby ako sa veci dajú. Hľadal a ukazoval cestu po ktorej môžeme kráčať. Nehľadal výhovorky, prečo sa niečo nedá a nesťažoval sa na okolnosti. Vždy našiel východisko aj z neľahkej situácie.

Neznamená to, že by sme mali nariadenia obchádzať alebo sa z nich vysmievať. Vzhľadom na situáciu majú svoje miesto, aj keď im nie vždy rozumieme. Snažme sa však pre svoju prítomnosť aj budúcnosť urobiť to maximum. Neseďme doma so založenými rukami, ale pracujme na sebe. Ak máte nejaký sen choďte za ním aj keď cesta k nemu nemusí byť vždy priamočiara.

V Biblii k tomu nachádzame dva povzbudivé verše:

„Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania v Kristovi Ježišovi.“ Filipským 3,14

„Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neslabnú, chodia a neustávajú.“ Izaiáš 40,31

Amen