Boh nás učí chodiť
Ja som učil chodiť Efrajima, ja som ich brával za ruky, ale nepoznali, že ja som ich uzdravoval, priťahoval som ich ľudskými putami a povrazmi lásky. Bol som im ako tí, čo obľahčujú jarmo na ich lícach, nakláňal som sa k nim a kŕmil som ich.
Ozeáš 11,3-4
Boh je taký dobrý Otec, že sám „učil chodiť“ Efrajim (jeden z Izraelských kmeňov). Keď otec učí chodiť svoje dieťa, získava s ním intímny vzťah. Teší sa z prvých krokov a zároveň je aj svedkom mnohých pádov. Avšak nesmeje sa z jeho neúspechu, ale svojimi veľkými rukami postaví svoje dieťa a povzbudzuje ho k ďalším pokusom. Tak to ide dookola až kým sa nenaučí chodiť. Keď si všimneme rodičov, tak raz za čas pustia ruky svojho dieťaťa a nechajú ho samého chodiť. S tým, že ho zozadu stále strážia, aby nespadlo. Tak isto je to aj s Otcom v nebesiach. Na to, aby sme sa naučili chodiť vo viere a v živote, tak nás musí „pustiť“. On je stále pri nás a dozerá na nás, ale môže sa stať, že si niekedy neuvedomujeme Jeho prítomnosť. Necítime Jeho milujúce ruky. Avšak On je stále pri nás, aby sme si neublížili. Ešte ma zaujali slová: „ale nepoznali, že ja som ich uzdravoval“. Ani my si niekedy neuvedomujeme Božiu pomoc a máme pocit, že nás opustil. Ale On je stále s nami. Aj keď máme ťažšie chvíle, On nás potešuje, a keď padáme, tak nás pozdvihuje.
