Ekuména počas Erazmu
Od januára som na Erazme vo francúzskom Lyone. Prvé miesto, ktoré som tu hľadala, bol cirkevný zbor, do ktorého by som mohla patriť na 5 mesiacov môjho pobytu vo Francúzsku. Mala som dve podmienky. Prvá bola, že tam musí byť skupina mladých ľudí, ktorá sa stretáva každý týždeň – teda miesto, kde by som mohla duchovne rásť v užšom kruhu. Druhá sa týkala jazyka. Farár alebo kňaz musia rozprávať zrozumiteľnou francúzštinou, aby som mu rozumela. Najprv som chodila po protestantských zboroch, ale ani v jednom nemali pravidelne mládež. Jednu nedeľu sme sa rozhodli ísť s kamarátmi na výlet do hôr, a tak mi nezostávalo nič iné len ísť do kostola večer – a to už boli len omše v katolíckych kostoloch. Hľadala som kostol, ktorý by mi časovo najviac vyhovoval a našla som v centre mesta omšu o 19h v kostole St Nizier.
Keď som tam vošla bola som očarená jeho krásou. Majestátny strop bol neskutočne vysoko a steny zdobili vytrážne okná. Gotický kostol, ktorý je zaiste jedným zo skvostov Lyonu. Niekto pri vchode mi dal do ruky informačný list. Posadila som sa do lavice a poobzerala okolo seba. Všade boli mladí ľudia. Keď sa začala omša, ľudia začali spievať za sprievodu speváckeho zboru a mladá dievčina dirigovala celý kostol. Bolo to neskutočne krásne. Výhoda katolíckych kostolov je tá, že idú podľa liturgického kalendára, takže čítanie ku kázni som rozumela, lebo som si ho predtým prečítala po slovensky. Prvý krát som rozumela kázni a v oznamoch nás pozývali mládežníci na rôzne akcie zboru. Dozvedela som sa, že stretnutia pre mladých sú každú stredu večer. Na jednej strane som sa tešila, na druhej strane som mala trošku obavy, čo mám očakávať od katolíckej mládeže.
Keď som v stredu prišla do spoločenstva mladých, hneď ma s veľkým úsmevom vítala jedna z vedúcich Fany. Bola veľmi milá a zhovorčivá. Postupne za mnou začali prichádzať ľudia a hovorili mi svoje mená a pozdravovali ma francúzskymi bozkami na líca. Nakoniec sa nás zišlo okolo dvadsať až tridsať a mali sme spoločné chvály. Zistila som, že je to trošku charizmatický zbor a majú tam 3 charizmy. Jedna je, že hocikto kto cíti, že Boh mu ukázal verš v Biblii, ktorý má prečítať, tak ho povie nahlas. Druhá je spievanie bez slov a tretia rozprávanie obrazov – podobenstiev, ktoré majú hlbšiu myšlienku. Pre mňa je to niečo nové a snažím sa počúvať a pochopiť.
Ďalšia mládež bola špeciálna, lebo bola na popolcovú stredu a tým sa začal 40-dňový pôst. Na toto obdobie vymysleli koncept, ktorý sa mi veľmi páčil. Pre viacero zborov v Lyone vyrobili knižky so zamyslením na každý deň a s témou na každý týždeň (od stredy do stredy). Každú stredu sme mali potom tému z predošlého týždňa a po téme nás rozdelili do skupiniek, kde sme mohli zdieľať, čo nás v ten týždeň zaujalo. Bolo to super, lebo tým spôsobom ma to „nútilo“, aby som si robila stíšenia každý deň, lebo inak by som nebola „v obraze“. Na konci mládeže sme mali video, ktoré sa týkalo témy na nasledujúci týždeň. Mňa ten koncept veľmi zaujal. Najkrajšie prišlo však na záver. Posledný pôstny týždeň mal tému Misia. Jeden vedúci mal krátky príhovor o evanjelizácii a potom nám povedal, že neostaneme len pri slovách, ale ideme do ulíc. To bolo skvelé. Prišli sme na námestie, kde chodí veľa ľudí a začali sme spievať mládežnícke piesne. Ľudia sa zastavovali a počúvali. A práve tí boli oslovení dvojicou mládežníkov, ktorí im hovorili evanjelium. Bolo to veľmi nenútené a dokonca sa s nimi modlili. Veľa ľudí rôzneho veku bolo oslovených. Dokonca dvaja sa s nami vrátili po evanjelizácií do kostola. Stretli sme sa len s pozitívnymi ohlasmi a dokonca som videla ako sa rozprávajú aj s dvomi mladými moslimkami. Ja som len spievala, ale nakoniec mi to bolo ľúto, že som nešla aj ja medzi ľudí. Bála som sa, že neviem dokonale jazyk, ale nakoniec som zistila, že tam mali aj Ukrajinca, s ktorým sa rozprávali po anglicky. Myslím, že Boh by si ma použil aj napriek jazykovej nedokonalosti ako použil Mojžiša na púšti. Tento krát vyhral strach, ale počas večera som sa toho veľmi naučila a neskutočne ma to motivovalo a ukázalo nenútený spôsob evanjelizácie na ulici.
Po skončení tejto etapy, sme začali na mládeži ďalšiu. Každú stredu príde hosť – zväčša kňaz, alebo študent teológie, ktorý nám rozpráva svedectvo. Naposledy sme mali kňaza René-Luc, ktorý napísal knihu „Dieu en plein coeur“ (Boh v srdci, alebo v českom preklade knihu nazvali Vychoval mě gangster). Je to úžasný kňaz, ktorý svojim životom oslavuje Boha.
Som skutočne vďačná Bohu, že mi dal miesto, kde splnil moje dve podmienky, aj keď to nebol protestantský zbor. Veľa sa tam učím a spoznávam inú denomináciu. Zisťujem, že mnohokrát máme o katolíkoch stereotypy, ktoré nie sú vôbec pravdivé. Aj keď ich omše sú možno veľmi tradičné opierajúce sa o liturgiu, naopak užšie spoločenstvá a život zboru je veľmi živý a rozmanitý. Veľmi im záleží na evanjelizácií a na misii, ale zároveň nezabúdajú ani na svojich ľudí. To som sa naučila v zbore kostola St Nizier.
Mt 18,20 Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.