Povzbudenie z väzenia
Dnes som si čítala list Filipským. Pavol je vo väzení, ale aj napriek tomu je veľmi pozitívny. Namiesto toho, aby sa sťažoval, aké to má ťažké, tak ešte povzbudzuje svojich učeníkov. V prvej kapitole sa píše: „Bratia, chcem, aby ste vedeli, že to, čo sa deje so mnou, viac prospelo šíreniu evanjelia, takže to, že som v putách pre Krista, sa stalo známym v celej vládnej budove aj medzi všetkými ostatnými. Mnohí z bratov v Pánovi, posilnení mojimi putami, v dôvere odvážnejšie a bez strachu hlásajú Slovo.“
Predstavte si Pavlovu situáciu. Sedí niekde v tmavej studenej väznici a hovorí, že vlastne to, že je zavretý a trpí prospelo šíreniu evanjelia. A mnohí kresťania sú posilnení a ešte odvážnejšie svedčia o Kristovi. Nie je to zvláštne? Očakávali by sme, že sa ľudia začnú báť a schovajú sa, keď Pavla zavreli. Ale malo to na nich úplne opačný účinok.
Nedávno som mala možnosť navštíviť väznicu. Jedno krídlo nechali v stave, v akom ju opustili poslední väzni. Vyzeralo to desivo. Chladné steny a izby o veľkosti asi 2x3 metre. Malé zamrežované okná a spoločné priestory nevyzerali o nič útulnejšie.
Viacerí teraz trávime svoj čas doma v karanténe, či pri deťoch, ktorým zavreli školy. Môžeme sa cítiť akoby sme boli vo väzení. Pritom máme pohodlie postele a komfort vlastného domova. Niektorí máme dokonca záhradu alebo balkón. Nesedíme za mrežami v putách a nie sme bičovaní.
Pavol je pre mňa veľkým povzbudením. Musel utekať cez hradby v prútenom koši, bol v búrke na mori, kde hrozilo, že všetci pomrú, zavreli ho viackrát do väzenia, mučili ho a nakoniec aj zabili. Z jeho listov však cítiť lásku, pokoj, pokoru, radosť, povzbudenie a vďačnosť Pánovi. Nemám pocit, že by sa niekedy sťažoval alebo nariekal, že má ťažký osud a že sa Boh o neho nestará. Naopak povedal krásne vyznanie: „Mne žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Filipským 1,21
Za posledné týždne sa Slovensko zastavilo a stíšilo. Celý svet bojuje s neviditeľným nepriateľom a v mnohých krajinách je situácia veľmi vážna. Pavol nás však svojím príkladom inšpiruje k tomu, aby sme boli radostní aj v týchto časoch a šírili evanjelium. Nemôžeme ísť do ulíc a ľuďom rozprávať o Bohu, ale vďaka technológiám 21.storočia sa evanjelium dostáva do domácností prostredníctvom sociálnych sietí alebo televízie. Cirkev sa mobilizuje a modernizuje. Kňazi nechcú len tak nečinne sedieť, ale túžia pokračovať v hlásaní dobrej zvesti. Vďaka tomu vznikajú online Bohoslužby a farári sa snažia, čo najviac priblížiť k ľuďom, aby prenos nevypli o päť minút. Verím, že je to ťažké a je to veľká výzva, ale už teraz pozorujem, že niektoré zbory túto situáciu zvládajú bravúrne.
Mám nádej, že táto kríza posunie Cirkev dopredu. Že ľudia kvôli zákazu zhromažďovania sa v kostoloch, neodpadnú od Krista, ale naopak budú hľadať Jeho prítomnosť ešte intenzívnejšie. Verím, že toto naše väzenie prospeje šíreniu evanjelia, a keď sa to všetko skončí budú kostoly praskať vo švíkoch. Dúfam, že kresťania budú ešte odvážnejšie hlásať Kristovu lásku. Možno to ešte nevidíme, ale Boh tu pripravuje pôdu pre niečo nové.
"Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine. Ľud, ktorý som si utvoril, bude ohlasovať moju chválu." Izaiáš 43,19-21
