Jdi na obsah Jdi na menu
 


S Bohom je lepší jeden deň ako inde 1000

Tento víkend bol pre mňa veľmi zaujímavý a podnetný. Chcela som ho stráviť na konských pretekoch a učením sa do školy, ale nakoniec som úplne zmenila plány a ocitla som sa na víkendovke pri Prahe s bratmi a sestrami z ECAVu v Čechách. Rozhodla som sa zostať v Brne a neisť domov na Slovensko, aby som sa viac venovala škole. V stredu  som sa dozvedela, že u nás v stajni sú parkurové preteky a dievčatá ma začali prehovárať nech tam idem. Už som sa namotala a plánovala som podať prihlášku.  Deň nato sme mali na našej mládeži špeciálnu akciu, na ktorej organizácii som sa podieľala. Dopadlo to nad moje očakávania, prišlo veľa ľudí a bolo to úplne super. Veľa sme sa rozprávali o Bohu, o vlastnostiach „starého“ a „nového“ človeka a popritom sme si ešte urobili aj palacinky. Tri moje kamarátky sa rozhodli, že pôjdu do Hvozdnice pri Prahe na kresťanskú víkendovku, na ktorú nás pozvali mládežníci z ECAV Praha. Začali sa o tom rozprávať, riešiť, čo si tam zoberú a volali ma nech idem s nimi. Mala som milión výhovoriek, vedela som, prečo som zostala v Brne, ale nakoniec som sa tak zamyslela: „Čo mi bráni byť na akcii, ktorá je zasvätená Bohu? Je to škola? Zápočet z ekológie (už ten názov napovedá, že je to ľahký predmet)? Test z biochémie, ktorý bude o 2 týždne? Alebo konské preteky?“ Zistila som, že moje výhovorky nie sú vonkoncom adekvátne. Čas strávený s Bohom je predsa dôležitejší ako všetko toto. A tak som sa rozhodla: „Idem!“ Hneď večer som napísala farárovi a potvrdila mu svoju účasť. Na druhý deň som mala tréning na koni, kde som sa mala pripraviť na preteky. Išla som do stajne a oznámila trénerke, že nejdem. Nechápala. Veľmi ma prehovárala a vtedy som začala mať pochybnosti: „Rozhodla som sa dobre?“ Ale už som to nemohla zmeniť, a tak som s malou dušičkou nastúpila s kamarátkami do auta a do navigácie zadala smer Hvozdnica.

Keď sme dorazili na miesto, hneď nám prišiel naproti jeden mládežník – Michal, zobral nám veci a pri dverách nás už čakali ďalší traja usmiati chlapci. Už to privítanie bolo milé. Spýtali sme sa koľko nás bude a odpoveď znela, že najmenej 22 (nakoniec nás bolo 32). To číslo ma veľmi potešilo, lebo na našej mládeži v Brne bola maximálna účasť desať ľudí aj to sme museli organizovať niečo špeciálne. Vošli sme dnu a v kuchyni sa už varilo. Všetci okolo nás boli v našom veku a boli to Slováci. Cítili sme sa ako doma. Bolo fajn opäť po dlhšom čase prísť do prostredia väčšej skupiny mladých ľudí, ktorý vyznávajú Krista. Pripravili nám večeru a veľmi ma potešilo, že sa spievalo pred jedlom: „Všetko, čo treba Boh nám dal...“. Pripomenulo mi to naše detské tábory. Potom sme sa pochytali za ruky, popriali si požehnanú dobrú chuť a začali jesť. Po jedle sme mali program. Bolo zaujímavé, že nebola žiadna téma, len chvály. Spievali sme piesne Bohu a pomedzi to sa ľudia modlili alebo čítali verše z Biblie. Pozreli sme si aj pár videí. A potom sme narazili na jednu pesničku, pri ktorej som si uvedomila, že nič nie je krajšie ako byť v prítomnosti Božej a spievať mu piesne na Jeho oslavu: (https://www.youtube.com/watch?v=48j6jPhf6Cs)

Vždy som mala z tejto piesne zmiešané pocity. Na jednej strane mi prišla veľmi pekná, ale moc som sa s ňou nestotožňovala. Hovorila som si, že predsa zažívam toľko krásnych zážitkov mimo kresťanských akcií a som mnohokrát naplnenejšia ako v Božej prítomnosti. Že nie vždy ma čas strávený pri Biblii nasýti tak, ako jazdenie na koni. Vždy, keď sa spievala táto pesnička u nás v zbore, tak som sa cítila ako najväčší pokrytec. Snowboardovanie, cestovanie, hranie hier a spoločnosť kamarátov mi prišlo oveľa príťažlivejšie ako Jeho nádvoria. Ale tento krát to bolo iné. Skrze chvály a modlitby som si uvedomila, že byť v Jeho prítomnosti sú tie najvzácnejšie chvíle, ktoré máme. Kedy sú otvorené naše srdcia a duše dokorán a je to také krásne. Človek sa cíti naplnený Duchom Svätým ako nikdy predtým. Že sa deje okolo neho niečo nadprirodzené a nevie to popísať. V tej chvíli som vedela, že som sa rozhodla správne. Bola som na najlepšom mieste, akom som mohla byť – pri Ňom.

Po chválach som sa ešte zúčastnila modlitebnej reťaze. Mali sme sa modliť pol hodinu, a keď nám to povedali prišlo mi to ako neskutočne dlhá doba. S kamarátkou sme sa zapísali na rovnakú hodinu a striedali sa v modlení.  Keď som sa po ukončení našich modlitieb pozrela na hodinky zistila som, že sme tam strávili vyše hodiny. Bolo to neskutočné. Neverila som, že sa dokážem tak dlho rozprávať s Bohom.  Vôbec som to neľutovala. Práve naopak. Bola to krásna a nezabudnuteľná hodina môjho života.

Toto rozhodnutie byť na kresťanskej verzus konskej akcii som nespravila  prvý krát. Len raz za rok sa organizuje Hubertova jazda (pre kone) u nás v Žiline. Tešila som sa na to už od predošlého ročníku a bola som pre to zapálená. Ale potom som dostala ponuku zúčastniť sa seminára o skupinkách vo Veľkom Slavkove. Dostala som sa do rovnakej dilemy ako som popisovala už vyššie a rozhodla som sa pre ten seminár. Dodnes neľutujem, že som tam bola. Nestalo sa tam nič úplne výnimočné, ale bol to tak hodnotný a naplňujúci víkend, že som sa odtiaľ vracala nabitá a plná Ducha Svätého.

Vďaka víkendu vo Hvozdnici som si uvedomila, že autor tej piesne neklame.  Skutočne je pravda, že s Bohom je jeden deň lepší ako inde tisíc. Jedna hodina s ním je viac obohacujúca ako inde tisíc. A prinesie to ovocie.

„Tí, čo sú zasadení v dome Hospodinovom, prekvitať budú na nádvoriach nášho Boha, ponesú ovocie i v šedinách a budú svieži, čerství, aby zvestovali, že je priamy Hospodin, moja skala, v ktorej niet neprávosti.“ Žalmy 92,14 - 16

p1120319.jpg

p1120339.jpg

p1120317.jpg

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář